Od písacích strojov k dotykovým obrazovkám: Stručná história toho, ako píšeme
Vždy, keď stlačíte kláves, použijete gesto formované zhruba stopäťdesiatimi rokmi malých, praktických kompromisov, z ktorých väčšina bola urobená ľuďmi, ktorí riešili problémy, ktoré už neexistujú. Príbeh písania na stroji je v skutočnosti príbehom strojov, ktoré sa menili oveľa rýchlejšie ako návyky, ktoré vytvorili.
Prvý komerčne úspešný písací stroj, Sholes and Glidden z roku 1874, bol mechanickým zázrakom a skutočným nebezpečenstvom pre rýchle písanie. Jeho lišty na písanie sa vyklápali, aby udreli do papiera spod valca, ktorý pisár ani nevidel, takže zaseknutia boli bežné a neviditeľné, až kým sa atrament už všade nerozmazal. Usporiadanie kláves QWERTY, ktoré sa okolo neho objavilo, bez ohľadu na jeho presnú pôvodnú motiváciu, sa udržalo, pretože ho učili rané školy písania na stroji, a akonáhle ho poznalo kritické množstvo pisárov, žiadne konkurenčné rozloženie sa nedokázalo dostatočne prijať, aby malo význam. Toto je jeden z prvých a najjasnejších príkladov technologického štandardu, ktorý zvíťazil skôr vďaka hybnosti ako vďaka zásluhám.
Písacie stroje zostali mechanické takmer storočie, pričom pisári si vybudovali skutočnú fyzickú silu, aby stláčali klávesy dostatočne silno na to, aby preškrtli viacero kópií naraz. Prechod na elektrické písacie stroje v polovici dvadsiateho storočia, a najmä na Selectric od IBM, nahradil jednotlivé výkyvné lišty na písanie jednou rotujúcou guľôčkou, čím sa zaseknutia strojov konečne znížili a pisári mohli pracovať rýchlejšie bez toho, aby museli bojovať s mechanikou stroja. Po prvýkrát bol limitujúcim faktorom rýchlosti písania prevažne človek, nie hardvér.
Skutočný zlom nastal s textovými procesormi a potom s osobnými počítačmi v 70. a 80. rokoch 20. storočia, ktoré úplne oddelili písanie od papiera. Chyba zrazu nebola len šmuhou, s ktorou sa dalo žiť, ani stránkou, ktorú bolo treba prepísať, ale stačilo len jedno tlačidlo späť. Toto zmenilo psychológiu písania rovnako ako technológiu písania: skorší pisári boli vyškolení k extrémnej opatrnosti, pretože chyby boli drahé, zatiaľ čo pisári v počítačovej ére mohli rozumne vymeniť určitú presnosť za rýchlosť, pretože opravy sa stali takmer bezplatnými. Samotné klávesnice si počas celej tejto zmeny zachovali rovnaké rozloženie QWERTY, storočný kompromis, ktorý ticho kráčal po úplne nových strojoch.
Potom prišli dotykové obrazovky a po prvýkrát za viac ako storočie sa nová významná metóda vstupu vôbec nezdedila po fyzickej klávesnici. Písanie na skle úplne odstraňuje hmatovú spätnú väzbu, čo núti softvér kompenzovať to prediktívnym textom a automatickými opravami, čím v podstate presúva časť problému s presnosťou z vašich prstov na algoritmus, ktorý háda, čo ste mysleli. Písanie potiahnutím prsta to posunulo ešte ďalej a zmenilo písanie na nepretržité gesto namiesto série samostatných ťuknutí, čo si žiadny konštruktér mechanických písacích strojov z roku 1874 nevedel predstaviť ako vôbec nazvané písaním.
Čo sa v tom všetkom ľahko prehliadne, je to, koľko svalovej pamäte prežilo každý jeden prechod. Zručný pisár s QWERTY klávesnicou z roku 1950, prenesený do súčasnosti, by si mohol sadnúť za modernú klávesnicu a po niekoľkých minútach prispôsobovania sa ľahšiemu chodu klávesov písať rovnako dobre ako ktokoľvek, kto sa trénoval na tohtoročnom hardvéri. Klávesy sú tichšie, stroje sú inteligentnejšie a papier úplne zmizol, ale základná zručnosť, ktorá sa pod tým všetkým skrýva, sa za storočie a pol takmer nezmenila.